Lietať rovno je najkratšie, ale nie vždy najlepšie

Pozriete sa na mapu a poviete si: „Veď z Bratislavy do Barcelony je to rovná čiara. Prečo letíme cez Viedeň a trochu k Rakúskym Alpám?“ Na prvý pohľad to nedáva zmysel. Ale letecký svet sa neriadi vaším Google Maps – riadi sa neviditeľnými koridormi, vetrom, zemskou geometriou a bezpečnosťou.

1. Zem nie je plochá. A vzdušné trasy už vôbec nie

Aj keď mapa ukazuje rovné čiary, Zem je guľatá (prepáč, plochá Zem). Najkratšia trasa medzi dvoma bodmi na sfére je tzv. ortodroma – zakrivená čiara, ktorá sa na mape javí ako oblúk. Preto lety z Európy do USA letia cez Island alebo Grónsko – aj keď by „rovná čiara“ viedla nad oceánom. Let po oblúku = menej kilometrov, menej paliva.

2. Vo vzduchu sú diaľnice – a niektoré majú zápchu

Lietadlá nelietajú kade sa im zachce. Vzdušný priestor je riadený, a to veľmi presne. Existujú stanovené letecké koridory – tzv. airways, podobné diaľniciam. Tieto trasy sú navrhnuté tak, aby zabezpečili odstupy medzi lietadlami, zjednodušili komunikáciu s riadiacimi vežami a zabránili chaosu. V určitých úsekoch môže byť „zápcha“ – hlavne počas letnej sezóny – a lietadlo je presmerované obchádzkou.

3. Počasie: Lieta sa podľa vetra, nie podľa pravítka

Silný protivietor dokáže predĺžiť let aj o desiatky minút. Naopak, silný zadný vietor (napríklad v tzv. jetstreamoch) pomôže lietadlu „surfovať“ vzduchom rýchlejšie. Preto sa trasy denne upravujú – piloti a dispečeri ich plánujú podľa aktuálnych meteorologických podmienok. Aj keď sa teda zdá, že letíte zbytočne „dokola“, v skutočnosti šetríte čas aj palivo.

4. Politika a bezpečnosť: Niektoré oblohy sú uzavreté

Niektoré krajiny jednoducho nedovoľujú prelet, alebo len za veľké poplatky. Napríklad oblasť nad Severnou Kóreou, niektoré časti Blízkeho východu alebo vojenské zóny sú pre civilné lietadlá neprístupné. To znamená, že trasa sa musí obísť, aj keď by bola kratšia cez „zakázané“ územie.

5. Prílet k letisku: Cúvajú, aby mohli prísť spredu

Keď sa lietadlo blíži k letisku, musí sa zaradiť do presne určenej zostupovej trasy – ako do pruhu na diaľnici. Práve preto sa niekedy stane, že „obletí“ mesto alebo urobí oblúk, tzv. holding, aby získalo povolenie na pristátie v správnom poradí. Pristávať sa totiž nedá hocijako – lietadlá musia byť v správnej výške, smere aj rýchlosti.

6. Niekedy trasa vedie zámerne nad letiskami

Pre prípad, že by sa vyskytol technický problém alebo potreba núdzového pristátia, niektoré lety sú plánované tak, aby leteli nad/pri väčších letiskách. Je to bezpečnostné opatrenie – aby v prípade potreby bolo možné rýchlo pristáť. Preto aj pri letoch cez oceán sú tzv. ETOPS pravidlá, ktoré určujú, ako ďaleko môže byť lietadlo od najbližšieho letiska.